MOSKOVSKÉ NÁVRATY3 /Dušan Kazimír/

DEŇ DEVIATY – 8. apríl 2014 (utorok)

Prijímanie ruskej literatúry na Západe
Naša ranná prednáška je maximálne nezaujímavá. Hoci si neskôr na nástenke prečítam, že profesorka Galina ViktorovnaJakuševová je členkou napríklad Goetheho spoločnosti, informácie nám číta zo starých zožltnutých roztrhaných papierov.
Veru sa zdá, že dosť ľudí v inštitúte je „zakonzervovaných“, mnohí si chodia už iba privyrábať kdôchodku. Málo sa tu za 25 rokov zmenilo ainštitút nie vždy pripomína modernú inštitúciu 21. storočia.

Naša LilijaLeonidovna alebo Aj gramatika môže byť zaujímavá
Náš ranný dojem zachráni rodená rétorka, s ktorou sme sa pred rokmi, keď viedla pobočku Inštitútu ruského jazyka A. S. Puškina v Budapešti, pravidelne stretávali i na Slovensku, skúsená metodička, autorka a spoluautorka učebníc hlavne pre učiacich sa v USA, ale napríklad aj učebnice „Русскийкласс“– LilijaLeonidovnaVochminová, ktorá tiež patrí k učiteľom, ktorí v inštitúte vyučujú od jeho založenia v roku 1973.
Napriek svojmu veku (nechýba jej veľa k osemdesiatke) vie od začiatku zaujať svojou dynamikou a rečníckymi schopnosťami, a to i pri nie veľmi zaujímavej gramatike, o ktorej tvrdí, že je to logika, systém, filozofia jazyka a duch národa. Hovoríme hlavne o pre nás zložitej téme – глаголахдвижения(slovesách vyjadrujúcich pohyb).
Pani docentka sa snaží byť praktická, vyhýba sa zbytočným teóriám. Komunikatívnu kompetenciu napríklad charakterizuje veľmi jednoducho slovami Vjatutneva – je to schopnosť povedať ČO potrebujeme, KOMU potrebujeme a AKO potrebujeme.Hovorí, že kedysi bola gramatika cárovnou, pri komunikatívnom prístupe je slúžkou – prešla teda cestu „oтцаревны к умнойслужанке“.

Usadlosť Carycino
Po vyučovaní cestujeme jeden a pol hodiny na stanicu metra „Царицыно“, odkiaľ sa dá pešo (rovnako ako zo stanice metra „Орехово“)dostať do vyše sedemstohektárového v roku 2007po rekonštrukcii otvoreného komplexu Caricyno, kde nás tiež po predložení študentského preukazu pustili bezplatne, hoci vstupné je dosť vysoké.
Odkazy: http://www.tsaritsyno-museum.ru/ru
https://ru.wikipedia.org/wiki/%D6%E0%F0%E8%F6%FB%ED%EE_%28%E4%E2%EE%F0%F...

Zaujímavé súpravy metra
Moskovské metro so svojimi 194 stanicami (pravidelne sa, hlavne v okrajových častiach mesta, otvárajú nové) a dĺžkou trás 325 km je osobitný svet, bez ktorého by preprava po tomto obrovskom meste bola nemysliteľná.
Prvá z dvanástich trás bola uvedená do prevádzky v roku 1935.
V pracovné dni sa v ňom premelie 9 miliónov ľudí, teda skoro dve Slovenská. Patrí mu v tom prvenstvo na svete. Pracuje v ňom 40 tisíc ľudí, teda jedno naše väčšie mesto.
Medzi jeho 500 súprav, ktoré sú zostavované z viac ako 5 000 vozňov, patrí i niekoľko netradičných. Volajú sa именныепоезда.Sú to –„Курскаядуга“, „Краснаястрела“ a „Ретропоезд“pripomínajúci prvé vozne moskovského metra premávajúce na Сокольническойлинии,„Народныйополченец“premávajúci na Замоскворецкойлинии,„Акварель“s reprodukciami známych obrazov a „Поэзия в метро“premávajúce na Арбатско-Покровскойлинии,najnovší „Сочи-2014“premávajúci na Тимирязевско-Серпуховскойлинии. Po spiatočnej ceste vidím na Каховскойлинииsúpravu metra „ЧитающаяМосква“ s úryvkami z rôznych diel ruských i svetových autorov v jednotlivých vozňoch.
Rada pre budúcich stážistov: V južnom vestibule stanice „Спортивная“ sa na 2. a 3. poschodí nachádza Múzeum moskovského metra.
Odkaz: http://mosmetro.ru/about/history/museum

DEŇ DESIATY – 9. apríl 2014 (streda)

Prochorov nebude
Tešili sme sa na stretnutie s veľkým priateľom Slovenska – profesorom JurijomJevgenijevičomProchorovom, ktorý bol od roku 2001 donedávna rektorom inštitútu, v súčasnosti je jeho старшийнаучныйсотрудник,v rokoch 1980 – 1984 viedol jeho pobočku v Bratislave. JurijJevgenijevič sa teší veľkej autorite – je nositeľom Ceny prezidenta Ruskej federácie v oblasti vzdelávania, viceprezidentom Medzinárodnej asociácie učiteľov ruského jazyka a literatúry (MAPRJAL), viceprezidentom Ruskej spoločnosti učiteľov ruského jazyka a literatúry (ROPRJAL), šéfredaktorom časopisu „Русскийязыкзарубежом“. Odkladáme si pre neho tie najkrajšie darčeky.
Bohužiaľ, stretnutie s ním nám nebolo súdené. Pán profesor ochorel, takže prednáška s ním sa neuskutoční.
Namiesto neho, keďže chceme navštíviť školu, si presúvame stretnutie s ЛюдимлойВладимировнойФролкиной na tému Ťažké témy ruskej gramatiky. Znova hovoríme o глаголахдвижения(slovesách vyjadrujúcich pohyb), aj keď oveľa menej zaujímavo ako i LilijouLeonidovnou.
V rozvrhu hodín máme často napísané мастер-класс (tvorivá dielňa), no v skutočnosti sme pravú tvorivú dielňu nemali ani jednu. Keďže som aj angličtinár, môžem porovnať našu stáž so stážou v anglicky hovoriacej krajine, kde sú naozaj tvorivé dielne, čiže na sebe si skúšame praktické aktivity, ktoré potom môžeme realizovať v triede. Tu ale všetko skĺzava k prednáškam, takže tvorivá dielňa je iba v názve. Aj keď z rôznych dôvodov oveľa radšej chodím na študijné pobyty do Ruska, musím uznať, že v tomto sú anglisti lepší.

Nielen Prochorov nebude
Po prvej „паре“nás dievčina z dekanátu (je to podmienka fakulty, aj keď nechápeme prečo)odvádza do moskovskej školy č.115, ktorá je neďaleko inštitútu.
Narážame na toho istého охранника, s ktorým sme sa už s Vierkou stretli. Oznamuje nám, že riaditeľka i zástupkyňa sú vraj na stretnutí o reorganizácii škôl a on nás do školy bez riaditeľkinho súhlasu pustiť nemôže.
Dievčina z inštitútu sa ho snaží presvedčiť, že niekto ich musí zastupovať a že sama riaditeľka tento termín určila. Argumentuje i tým, že ako cudzinci si počas našej stáže vytvárame aj obraz o krajine, no on odmieta komukoľvek zatelefonovať. Chápeme, že sme tu nevítaní a odchádzame. Dievčina sa nám úporne ospravedlňuje, aj keď za to vôbec nemôže.

Pobočka Treťjakovky
Využívame to, že sme z prednášok odišli skôr, a odchádzame do mesta.
Najskôr si ideme pozrieť expozíciu moderného umenia 20. storočia do pobočky Treťjakovskej galérie – ЦентральномудомухудожниканаКрымскомвалу.Zo stanice metra „Парккультуры“môžeme ísť 1 zastávku trolejbusmi 10 alebo Б, ale volíme si pešiu chôdzu cez Krymský most a vidíme dosť zblízka i sporný pamätník Petra Veľkého, ktorého autorom je bývalý „dvorný“ architekt zosadeného primátora Moskvy JurijaMichjlovičaLužkova(bol primátorom v rokoch 1992 – 2010, Moskvu veľmi pozdvihol, no vraj aj bankové účty svojej rodiny; prezident Medvedev ho na jeseň 2010 odvolal „v súvislosti so stratou dôvery“; žije v Londýne) – GruzínecZurabKonstantinovičCereteli.Sú názory, že pamätník treba presunúť na iné miesto, že Petrohrad zbavil Moskvu štatútu hlavného mesta, za čo môže Peter Veľký, takže pamätník v Moskve si nezaslúži, dokonca i také, že ide o prerobený pamätník Kolumbovi, ktorý autor ponúkal v roku 1992 k výročiu objavenia Ameriky Američanom, ale ho nekúpili.
V Центральномдомехудожникаčasto spomíname učebnicu „Встречи с Россией“ (Stretnutia s Ruskom), lebo tu nachádzame originály mnohých maliarov, ktorí sa v nej spomínajú – Alexandry Exter, Natálie Gončarovovej, VasilijaKandinského, PjotraKončalovského, Alexandra Kuprina, Iľju Maškova, Alexandra Rodčenka, Marca Chagalla a mnohých iných. (Koho moderné umenie zaujíma, treba si na galériu rezervovať čas, je dosť rozsiahla.)
Odkaz:http://www.cha.ru

Novodevičí kláštor
Prezeráme si Novodevičí kláštor a cintorín, ku ktorému sme sa dostali pešo zo stanice metra „Спортивная“. Zisťujeme, že sme ho mali vymeniť s galériou, lebo na cintorín máme málo času – o 17. 00 ho zatvárajú.
Je to cintorín, kde sú pochované známe osobnosti – literáti – Bednyj, Bulgakov, Čechov, Fadejev, Fedin, Gogoľ, Majakovskij, Maršak, A. Tolstoj, hudobní skladatelia – Rubinštejn, Skrjabin, sochár JevgenijVučetič (pamätník Matka-vlasť vo Vogograde), speváci – Šaľapin, Zykina, vedci – Iľjušin, Vernadskij, politici a ich manželky – Chruščov, Furcevová, Gromyko, Jeľcin, Gorbačovová a mnohí iní.
Odkazy: http://novodev.msk.ru
https://ru.wikipedia.org/wiki/%D0%9D%D0%BE%D0%B2%D0%BE%D0%B4%D0%B5%D0%B2...

Slovenský dom
Pri východe z kláštora nás už čaká Vierkina (a už aj naša) známa Lena, ktorú som už spomínal (vyše 30 rokov si dopisovali a teraz sa prvýkrát stretli). Rozhodli sme sa ísť na večeru do Slovenského domu a pozvať aj ju.
Jeho adresa je 2-я Брестскаяč. 27. Dostávame sa tam zo stanice metra „Белорусская“. Pýtame sa na cestu. Treba ísť smerom k Bieloruskej stanici a zájsť do Druhej brestskej ulice.
Bez akejkoľvek vstupnej kontroly sa dostávame do reštaurácie, ktorá sa nachádza oproti nášmu veľvyslanectvu a je takmer prázdna. Platiť sa dá v rubľoch i eurách, ceny sú primerané. Personál je ruský. Je tu veľmi príjemne.
Odkaz: http://www.spr.ru/presnenskiy/slovatskiy-kulturniy-tsentr.html

Zaujímavé informácie „z prvej ruky“
Rozhovor s Lenou je veľmi príjemný. Dozvedáme sa mnoho zaujímavého.
Lena sa narodila vo Sverdlovsku (terajšom Jekaterinburgu), kde dodnes žijú jej rodičia. Manžel, vyslúžilý vojak, s ktorým sa zoznámila počas dovolenky na Jalte, pochádza zo Sevastopoľa, kde ešte býva jeho mama.
Dozvedáme sa, že Krym je čarovné miesto na Zemi a drvivá väčšina jeho obyvateľov sú Rusi, že ako súčasť Ukrajiny veľmi stagnoval. (Spomínam si, ako som nedávno videl v správach trolejbus chodiaci po pobreží. Bol presne taký ako v Moskve pri mojej prvej návšteve pre 25 rokmi...) Spomína, ako sa syn musel povinne učiť okrem nemčiny aj ukrajinčinu, čo bol pre neho tiež cudzí jazyk, keďže doma ani na ulici ju nepočul. (Tu znova spomienka na jeden televízny šot, ako sa deti na Kryme tešia, že dostanú ruské učebnice, lebo ukrajinským vôbec nerozumeli, keďže sa doma i na ulici rozprávali iba po rusky. Ukrajinskú učebnicu mali ešte aj na angličtinu...)
Prešli spolu niekoľko miest v Rusku. Šesť rokov bývali spolu s ich vtedy malým synom v Petropavlovske-Kamčatskom, kde manžel slúžil. Lena nám hovorí zaujímavé informácie zo svojich skúseností, ktoré by sme ťažko niekde našli. Stavajú tam iba nízke domy kvôli častým zemetraseniam, ktoré trvajú pár sekúnd. Keď sú silnejšie, treba sa skryť do kúpeľne alebo do záchodu, tieto miestnosti sú budované z najsilnejších materiálov. Stálych obyvateľov tu žije veľmi málo. Väčšina rodín tu pobudne pár rokov kvôli oveľa vyšším zárobkom ako v iných častiach Ruska a potom sa odsťahuje do pohostinnejšieho regiónu. Vojakom, ktorí tu slúžia, sa počíta jeden rok služby za dva. Dá sa tu dostať iba po vode alebo lietadlom, cesty sú tu len miestne, železnica vôbec. Vojaci a ich rodiny majú letenky k svojim blízkym zadarmo.

DEŇ JEDENÁSTY – 10. apríl 2014 (štvrtok)

Náhoda a najužitočnejšie strávený čas
Namiesto kolegyne, ktorá sa iba ráno vrátila zo služobnej cesty, k nám prichádza Natália VasilievnaTatarinovová z katedry metodiky, pedagogiky a psychológie.
Je len náhoda, že sa s ňou stretávame, no čas strávený s ňou je pre nás veľmi užitočný. Práve to, čo nám ponúka, najviac potrebujeme do praxe. Prezentuje nám, ako môžeme využívať prezentácie vo vyučovaní ruského jazyka ako cudzieho a navyše pozbiera od nás kľúče a veľmi ochotne nám poskytne ďalšie materiály v elektronickej podobe, ktoré môžeme využiť priamo na vyučovacích hodinách. Škoda, že sme takýchto stretnutí nemali viac.

Literárna situácia v súčasnom Rusku
Profesorka TaťjanaKonstantinovnaSavčenko nás oboznamuje so zaujímavými dielami súčasnej ruskej literatúry, ktoré zobrazujú napríklad súčasnú mládež, ale aj také citlivé témy ako vojna v Čečensku.

Treba kúpiť aj darčeky
Keďže sme si po ceste do Treťjakovskejgalérie všimli кондитерскуюs dezertmi s obrázkami Moskvy, ideme ich kúpiť.
Rada pre budúcich stážistov: Vkusné dezerty rôznych veľkostí s obrázkami pamätihodností Moskvy kúpite za rozumnú cenu v кондитерской pri stanici metra „Новокузнецкая“.

Vydavateľstvo „Русскийязык“
LilijaLeonidovnaVochmina nám poradila, ako sa dostaneme do vydavateľstva Russkij jazyk, kde dostaneme lacnejšie učebné materiály. Hľadáme ho veľmi ťažko, ale predsa sa nám to podarí a kupujeme si zaujímavé knihy či DVD. Bez zaujímavej náhody by sme toto vydavateľstvo, ktoré sídli v podzemí, asi nenašli.
Ideme na stanicu metra „Маяковская“. Motáme sa po ulici akademika Čajanova, kde sa má v dome č. 24 vydavateľstvo nachádzať. Keďže ho nevieme nájsť, vchádzam do najbližších dverí, aby som sa opýtal na cestu. Pani nevie, ale pýta sa upratovačky, ktorá sa prezlieka za závesom. Práve sa jej skončila zmena. Spoza závesu vychádza žena s ázijskými črtami v tvári. Vychádza najavo, že tam kedysi upratovala. Po rozhovore s ňou zisťujeme, že pochádza z Tadžikistanu, prišla sem ako трудоваямигрантка, žije tu už 13 rokov. Nehovorí dobre po rusky, zveruje sa nám, aká je pre ňu ruština ťažká, ale je veľmi sympatická a snaží sa nám cestu vysvetliť. Ideme za ňou a privádza nás k bielym dverám, na ktoré treba zazvoniť a do zvončeka povedať, že ideme в издательство.
Rada pre budúcich stážistov:Učebné materiály si môžete kúpiť i v inštitúte, a to v dvoch predajniach –na prízemí a na najvyššom poschodí. Treba si ale najskôr pozrieť tie isté tituly napríklad v Домекниги na Novom Arbate, kde môžu byť lacnejšie a po predložení študentského preukazudostanete zľavu. Ešte lacnejšie vás môžu vyjsť v tomto vydavateľstve.

Ešte Cvetnojbuľvar
Túžbou niektorých našich kolegýň je dostať sa do cirkusu, keďže v ňom ešte neboli. Ideme s nimi na Cvetnojbuľvar, kde sa nachádza jeden z dvoch moskovských veľkých cirkusov.
Fotografujeme sa pri soche auta a jeho zakladateľa JurijaVladimirovičaNikulina.
Cvetnojbuľvar je rozbitý, rekonštruuje sa. (V deň, keď píšem tieto riadky, je slávnostne otvorený po rekonštrukcii, čím sa dokončila rekonštrukcia všetkých bulvárov Бульварногокольца, ktoré veľmi opeknelo. V Moskve sa stále otvárajú zrekonštruované pešie zóny. Návrhy na ich rekonštrukciu môžu dávať aj obyvatelia Moskvy. Mesto sa stáva zo dňa na deň krajším.)
Rada pre budúcich stážistov:V Moskve sú 2 veľké cirkusy – БольшойМосковскийгосударственныйциркнаПроспектеВернадского (pri stanici metra „Университет“)a CтарыйМосковскийциркнаЦветномбульваре (pri stanici metra „Цветнойбульварь“). Vidieť ich predstavenie, teraz i s využitím modernej techniky, sa oplatí.
Odkazy: http://www.bigcirc.ru, http://www.circusnikulin.ru
https://ru.wikipedia.org/wiki/%C1%EE%EB%FC%F8%EE%E9_%CC%EE%F1%EA%EE%E2%F...
https://ru.wikipedia.org/wiki/%CC%EE%F1%EA%EE%E2%F1%EA%E8%E9_%F6%E8%F0%E...

DEŇ DVANÁSTY – 11. apríl 2014 (piatok)

Posledná prednáška s prodekankou
Začína sa náš posledný „klasický“ deň, teda dopoludnia prednášky, popoludní pamätihodnosti.
Posledná prednáška s prodekankou fakulty Ninou DmitrijevnouKirsanovovouje venovaná lexikologickému aspektu vo vyučovaní ruského jazyka ako cudzieho.
Aj keď analýza problémových lexikálnych jednotiek v ruskom jazyku je pre nás užitočná, máme dojem, že najradšej by bola, keby to s nami robiť nemusela. Odbočuje od témy k rôznym informáciám o inštitúte, ktoré si môžeme prečítať na nástenkách, prednášku z vlastnej iniciatívy končí skôr a narýchlo, bez náznaku toho, že by to mohol byť i slávnostný okamih, nám rozdá certifikáty o absolvovaní stáže.

Ochotné dežurnyje
Keďže sa blíži náš odchod, prosímeдежурные na poschodí, či nám dovolia odvážiť si batožinu. Sú ochotné, dokonca nám požičiavajú váhu na víkend.
Rada pre budúcich stážistov: Odvážte si batožinu a zbaľte si veci tak, aby ste nemuseli platiť za nadváhu. Nie je to lacné.

Múzeum Čajkovského
S vedúcou našej skupiny Vierkou ideme odprevadiť kolegyne do cirkusu. Po ceste sa zastavujeme v múzeu Čajkovského na Кудринскойплощадиpri stanici metra „Баррикадная“, ktoré je nové, otvorili ho v roku 2007.
Odkaz: http://muzey-chaykovsky-i-moskva.muzkarta.info

Stretnutie so Šaľapinom
Kolegyne vyprevádzame do cirkusu a s Vierkou sa vydávame do blízkeho domu FiodoraIvanovičaŠaľapina na Новинскомбульваре vedľa veľvyslanectva USA.
Dve kustódky-dôchodkyne sa nás pýtajú, či nie sme z Ukrajiny. Hovoria, akí boli dobrí susedia a ako teraz s nimi prežívajú to, čo sa tam deje. Keď sa dozvedajú, že sme zo Slovenska, ospravedlňujú sa za rok 1968, že to, čo sa stalo, „былонеотнарода“.
Odkaz: http://www.shalyapin-museum.org

Čitajgorod
Pri stanici metra „Братиславская“ sa nachádza veľká predajňa kníh „Читайгород“.

DEŇ TRINÁSTY – 12. apríl 2014 (sobota)

Deň pre seba
I keď niektoré kolegyne zastávajú názor, že sme už mohli odísť domov, ostatní si zasa vážime to, že máme ešte dva dni bez prednášok, teda úplne pre seba, o ich náplni rozhodujeme sami. Veď v Moskve je stále čo pozerať, len treba vedieť čo a kde.

Deň kozmonautiky
Keďže 12. apríl je Deň kozmonautiky, návštevu severnej časti Moskvy, ktorá je s dobývaním kozmu najviac spätá, si plánujeme práve na tento deň.Ráno o deviatej vyrážame na stanicu metra „ВДНХ“.
Rada pre budúcich stážistov: Ak je súčasťou vášho termínu stáže Deň kozmonautiky, naplánujte si na tento deň návštevu severnej časti Moskvy. Môžete sa stretnúť s kozmonautmi a inými zaujímavými ľuďmi.

Múzeum kozmonautiky
O desiatej otvárajú Мемориальныймузейкосмонавтики. Aj keď nie som príliš technický typ, múzeum, ktoré sa nachádza vnútri známeho obelisku – pamätníka kozmonautov – je veľmi zaujímavé a treba si naňho rezervovať dostatok času.
Nachádzame tu napríklad oznámenia novín o prvom lete človeka do kozmu, Gagarinove školské zošity, blahoprajný telegram učiteľov jeho školy k dosiahnutému úspechu, fotografie prvej cestujúcej v kozme Lajky, makety prvého sputnika či kozmickej lode Vostok, fotografie kozmonautov (je ich 118), interaktívnu galériu kozmonautov sveta, maketu jednej miestnosti (je ich 18) medzinárodnej kozmickej stanice (môžeme do nej vojsť) s fotografiami bežných činností (sprchovanie, holenie), ktoré v beztiažovom stave vykonávajú (skafander váži 112 kg), ale napríklad i známy lunochod.
Okrem množstva zaujímavých materiálov sa tu v pravidelných intervaloch premietajú i zaujímavé krátke filmy zobrazujúce hlavné míľniky v dobývaní kozmu.
Aj keď sa dozvedáme, že sa očakáva príchod prvej kozmonautky sveta ValentinyTereškovovej, musíme sa, bohužiaľ, s múzeom rozlúčiť, lebo naši známi - Lena a jej manžel - nás už čakajú, pripravili pre nás program.
Odkaz:www.cosmosmuseum.ru

Bývalé a budúce VDNCH
S našimi priateľmi sa najskôr prechádzame po areáli Ruského výstavného centra (Всероссийскийвыставочныйцентр), bývalej Výstavy úspechov národného hospodárstva ZSSR(Выставкадостиженийнародногохозяйства- ВДНХ СССР).
Tento areál oslavuje v tomto roku 75. výročie svojho otvorenia. Pri tejto príležitosti prechádza generálnou rekonštrukciou. Aj počas našej návštevy sa usilovne pracuje – asfaltujú sa cesty i chodníky, odstraňujú stánky, keďže v blízkej budúcnosti sa má vrátiť k svojmu pôvodnému účelu – teda demonštrovať úspechy národného hospodárstva, aj keď už, samozrejme, nie ZSSR, ale Ruskej federácie. Areálu sa má vrátiť pôvodný názov.
Práve včera primátor Moskvy Sergej Sobjanin slávnostne otvoril sezónu fontán, takže známe fontány Družba národov a Kamenný kvietok už fungujú.
Natrafíme tu aj na veľkú (na môj vkus trochu gýčovú) pozlátenú svadobnú limuzínu, fotíme sa so svadobčanmi. Obrúčky a iné ozdoby nie sú vpredu ako u nás, ale na streche. Pri sedadlách sú dokonca držiaky na poháre šampanského.
Odkazy: http://www.vvcentre.ru
https://ru.wikipedia.org/wiki/%D0%92%D1%8B%D1%81%D1%82%D0%B0%D0%B2%D0%BA...

Obed a „otázka na telo“
Po prehliadke areálu výstavného centra sedíme s našimi známymi na obede, keďže čakáme do 17.00, keď nám objednali exkurziu na vyhliadkovú plošinu televíznej veže Ostankino. Hostia nás i krymským koňakom.
Hovoríme o všeličom. Samozrejme, aj o Ukrajine. Lenin manžel Jura nám kladie otázku, na ktorú ja osobne dodnes nenachádzam odpoveď. Prečo sa Európska únia nedrží svojej vlastnej politiky, ale je, ako on hovorí, Евроамерика (Euroamerika)? V období, keď píšem tieto riadky, sa voči jedinej krajine, ktorá sa Ukrajine naozaj snaží pomôcť a ňou prijatý počet utečencov sa blíži k miliónu, prijímajú namiesto pomoci nezmyselné sankcie, ktoré Európa vôbec nepotrebuje, len jej uškodia, potrebujú to iba USA. No americký dlh 17 biliónov dolárov je už asi priveľký na to, aby pokračovalo pokojné obdobie. Už dávno nebola studená vojna. Veď treba odbytiská na prebytkový tovar a hlavne zbrane. Bolo treba Irak, Afganistan, Líbyu, Sýriu... No hlavne treba Ukrajinu... Veď sa treba dostať čo najbližšie k nepriateľovi číslo 1...

Nový dopravný prostriedok
Novým dopravným prostriedkom – monoreľsom – sa presúvame k blízkej televíznej veži Ostankino. (Monoreľs je stavaný na vysokých stĺpoch. Jeho výstavba je lacnejšia ako výstavba metra, keďže sa netreba dostávať pod zem, a zároveň sa tieto vlaky podobné súpravám v metre nedostávajú do dopravných zápch, keďže premávajú nad úrovňou miestnych komunikácií. Zatiaľ je vybudovaná iba krátka trasa na severe Moskvy.)

Vyhliadková plošina Ostankino
Na 17.00 nám naši priatelia objednali exkurziu na vyhliadkovú plošinu – смотровуюплощадку– televíznej veže Ostankino. Po prísnych bezpečnostných kontrolách (lístky máme na meno a treba predložiť aj pas, prechádzame po jednom cez detektor kovov) sa rýchlym výťahom dostávame na sklenú (vidno i to, čo je pod vami) plochu. Sprievodkyňa povie niekoľko zaujímavých údajov – sklená podlaha vydrží zaťaženie 3 tony, najväčší odklon televíznej veže je 12 metrov. Vidíme tu i kúsok Slovenska – medzi fotografiami vysokých veží sveta je i fotografia veže nad Mostom SNP v Bratislave.

DEŇ ŠTRNÁSTY – 13. apríl 2014 (nedeľa)

Náš posledný deň v Moskve
Keďže zajtra ráno odlietame, je to náš posledný deň v Moskve. Pre mňa je to prvý deň, keď chodím sám, a teda aj sám rozhodujem o tom, čo chcem ešte narýchlo stihnúť.
Z internátu vyrážam po deviatej. Mám pred sebou jeden deň. Je to v moskovských podmienkach málo či veľa?

Vorobjovygory
Aj keď túto časť Moskvy dosť dobre poznám a uvažujem o tom, či jej ešte venovať už drahocenný čas, predsa len vystupujem na stanici metra „Университет“ a rýchlo sa snažím prejsť jej okolie. Je tu budova cirkusu i zaujímavá budova ГосударственногоакадемическогодетскогомузыкальноготеатраимениНаталииСац, ktorá bola odovzdaná do užívania v Medzinárodnom roku dieťaťa 1979 a ktorej interiér každému odporúčam vidieť. Oproti mojej poslednej návšteve nachádzam pred ňou pamätník zakladateľky divadla a prvej opernej režisérke na svete NatálieIľjiničnySac, ktorý bol odhalený v roku 2013 na počesť 110. výročia jej narodenia. (Tentoraz sa dnu nedostanem, ale budova na mňa zapôsobila pri mojej prvej návšteve pred takmer štvrťstoročím, keď ešte žila i Natália IľjiničnaSac a mali sme možnosť ju vidieť, keďže napriek svojmu veku – zomrela deväťdesiatročná - vychádzala na konci predstavenia s hercami a vždy zožala veľký potlesk. Vo foyer sú akoby malé terasy, z ktorých sa herci v kostýmoch ešte pred predstavením prihovárajú detským divákom, špeciálna miestnosť vyzdobená v štýle Palechu pre deti, ktoré už sledovanie predstavenia unavilo, kde sa im venujú špeciálne zamestnankyne, klietky s vtáčikmi, akváriá, špeciálny bufet s vyrezávanými stolíkmi na námety z ľudových rozprávok, do ktorého sa za sovietskych čias dovážali špeciálne čokoládky s obalmi na námety rozprávok; je to jedna z najkrajších budov, aké som videl.)
Odchádzam k hlavnej budove Moskovskej štátnej Lomonosovovej univerzity. Vidím ju už niekoľkýkrát a zdá sa mi stále väčšia.
V parku pred ňou nachádzam pamätník amerického básnika WaltaWhitmana, pred ktorým sú v angličtine i ruštine tieto slová (iste netušil, aké sú i dnes aktuálne): „You, Russians, and we, Americans...so farapartfromeachother, so seeminglydifferent, and yet...in waysthat are most important, ourcountries are so alike...“ „Вы, россияне, и мы, американцы... так далеко друг от друга, кажется настолько разными, но всё-таки... чем-то самым главным наши родины так похожи...“

Krasnajaduga
Vchádzam do metra a podarí sa mi cestovať súpravou metra Kurskajaduga. Táto súprava nesie takýto názov na počesť pracovníkov metra, ktorí na бронепоезде „Метрополитен“, na zostavenie ktorého vyzbierali finančné prostriedky medzi pracovníkmi metra na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny, bojovali v bitke pri Kursku. Cestujem na stanicu metra „Тушинская“.

Archangeľskoje
Z tejto stanice sa dá dostať autobusom č. 541 alebo 549 do usadlosti Archangeľskoje, ktorá je dosť rozsiahla. Cesta trvá okolo tri štvrte hodiny.
Kupujem si tu veľmi chutné zemiakové pirôžky, ktoré tu bábuška predáva za 35 rubľov. Ešte teraz cítim cibuľku a petržlen v nich. Je to pre mňa nostalgická spomienka na staré časy, keď bábušky s takýmito pirôžkami za pár kopejok bolo možné stretnúť na každom kroku. Neboli McDonald´s, Pizza Hut, BurgerKing, KFC, ako je to dnes. Moskva bola oveľa chudobnejšia, no i „ľudskejšia“.Táto bohatšia mi je kvôli mnohému, čo pre ruskú mentalitu nie je typické, oveľa viac cudzia.
Odkazy: http://arh2.arhangelskoe.su
https://ru.wikipedia.org/wiki/%C0%F0%F5%E0%ED%E3%E5%EB%FC%F1%EA%EE%E5_(%F3%F1%E0%E4%FC%E1%E0)

Durovovo divadlo zvierat
Popoludní mierim na stanicu metra „Цветнойбульварь“, odkiaľ sa dá pešo dostať k Durovovmu divadlu zvierat. Ide o unikátnu svetovú inštitúciu.
Mojím snom bolo uvidieť hocijaké predstavenie v tomto divadle, kde namiesto hercov hrajú zvieratá, čo ma fascinuje, lebo človek sa úlohu dokáže naučiť, ale zviera... Tento sen sa mi nesplní, predstavenia sú už na niekoľko týždňov vopred vypredané. Organizujú sa však exkurzie po divadle, takže chcem skúsiť dostať sa aspoň na ňu.
Panej pri pokladni sa zdá zvláštne, že kupujem iba jeden lístok a som bez detí. Vysvetľujem, že som učiteľ ruštiny zo Slovenska a som tu preto, že ma divadlo zaujíma a chcem zážitok porozprávať i žiakom.
Keďže na exkurziu musím chvíľu počkať, obzerám si zatiaľ vestibul. Dá sa so mnou do reči nejaký pán, zrejme ochrankár. Pýta sa ma, či som študoval v Rusku, lebo podľa reči by vraj vôbec nepovedal, že som cudzinec. Pán mi hovorí, že je zaujímavé, že Natália JurijevnaDurovováby sa práve dnes dožila 80 rokov. (Zomrela v roku 2007.)
Natália JurijevnaDurovová bola pravnučka zakladateľa divadla. So zvieratami vystupovala od svojich 4 rokov.Ako deväťročná hrala vojakom počas Veľkej vlasteneckej vojny. Bola i spisovateľkou, vyštudovala i Gorkého literárny inštitút. Divadlo, ktoré sa dnes volá „СтраначудесдедушкиДурова“, viedla 29 rokov. (Jej syn, pre zaujímavosť, prekladal z 12 jazykov. Bohužiaľ, ako 43-ročný zomrel vo vlaku na srdcovú nedostatočnosť. Okolnosti smrti nie sú objasnené.)
Dnes vedie divadlo pravnuk zakladateľa divadla JurijJurijevič Durov.
V divadle pracuje i Natália JurijevnaDurovová mladšia, narodená v roku 1988, teda reprezentantka ďalšej generácie tejto rodiny.
Viac ako polhodinová exkurzia sa začína a je veľmi zaujímavá.
Sprievodkyňa uvádza, že ide o jediné divadlo na svete, v ktorom hrajú zvieratá.
Divadlonedávno oslávilo storočnicu, bolo založené v roku 1912. Jeho zakladateľom bol VladimirLeonidovič Durov. Jeho typickou črtou bolo, že pri drezúre zvierat (platí to v divadle dodnes) nikdy nepoužíval korbáč ani palicu. Jeho drezúra bola založená na tom, že zvieratá dostávali za správne vykonanie požadovaných aktivít odmenu vo forme obľúbenej stravy. Ťažko sa lúčil so zdochnutými zvieratami, radšej ich vypchával. Dnes sú to exponáty múzea. Nájdeme tu tuleňa, tigra, psa, prasa, medveďa, pelikána, opicu, no i morské levy, medvede, slony.
Prechádzame okolo pracovne Durova. Sprievodkyňa zaklope na dvere a vychádza z nich akoby sám VladimirLeonidovič v klaunovskom oblečení. Rozpráva sa s deťmi, vynáša kôš s mačkou a myšami, medzitým koza stihne zrolovať koberec, na ktorom je nápis Добропожаловать! (Vitajte!).
VladimirLeonidovič bol prvým, kto získal titul народногоартиста v oblasti cirkusu.
Známou členkou rodinyje NadeždaAndrejevnaDurovová, prvá žena – офицеррусскойармии, účastníčka bitky pri Borodine, ktorá si písala i s Puškinom (listy sú i tu v múzeu, rovnako ako gule z borodinského poľa).
Zvieratá počas predstavení vykonávali rôzne aktivity. Pelikán napríklad obracal strany v knihe, vlk spieval.
Aj zvieratá, ktoré sú vo voľnej prírode nepriatelia, tu žili svorne. Spoločne z jednej misy napríklad jedli kohút, prasa, koza, pes, medveď a líška.
Sprievodkyňa spomína šimpanza Ľuľu, ktorý žil v Durovovej rodine ako dieťa –mal svoju posteľ, prikrýval sa, jedol lyžičkou, mal rád kakao, šálku držal za uško,jazdil na bicykli, vedel si zapáliť cigaretu a fajčiť, vedel zdvihnúť telefón a keď bol na druhom konci VladimirLeonidovič, hovoril slovo „папа“(otec).
Špecialitou bola železnica, ktorú pre divadlo špeciálne vyrobili v putilovskom závode. Vlak riadili opice, viezli sa kengura, tučniak, diviak. Niektoré zvieratá predávali lístky, iné ich pečiatkovali, sova mala na starosti semafor.
Podobná atrakcia tu je aj teraz – myšacia železnica. Otvára sa opona. Sprievodkyňa začína recitovať rozprávku o tom, ako sa myšky chcú dostať z polárnej krajiny na teplý juh. Vybiehajú biele myšky, ktoré poslušne nastupujú do vagónov, sadajú si na sedadlá a robia všetko podľa slov rozprávky.
Posledná miestnosť, do ktorej vstupujeme, je miestnosť s klietkami. Oddychujú tu zvieratá, ktoré už nevládzu hrať, sú už „напенсии“. (Zvieratá, ktoré už nehrajú, tu obyčajne dožívajú, prípadne ich darujú zoologickej záhrade.) Vidíme tu dikobraza, kohúta, vranu.
Záver návštevy divadla a vlastne i blížiaci sa záver celého pobytu v Moskve je pre mňa veľmi milý. Dáma, ktorá nás počas celej exkurzie sprevádzala, ma prosí, aby som chvíľu počkal. Počas čakania mi pán, s ktorým sme sa rozprávali pred exkurziou, vyberá z pokladne a kladie do môjho ruksaka rôzny obrázkový materiál o divadle so slovami, aby som šíril ich dobré meno vo svojej vlasti, a nechce ani počuť o tom, že ho zaplatím. Medzitým dáma schádza po schodoch a daruje mi dve knihy spomienok Natálie JurijevnyDurovovej - „Я с жизнью в пряткинеиграю“ a „Мойдомнаколёсах“. Pri rozlúčke mi hovoria, že si vážia ľudí, ktorí učia ich rodný jazyka a šíria ich kultúru. Opäť závan starej, hoci ekonomicky chudobnejšej, no duchovne bohatšej Moskvy... Jej duch ešte, chvalabohu,celkom nevymrel.
Odkaz: http://www.ugolokdurova.ru

Zaujímavý záver
Predposledné miesto, kde sa zastavujem, je znova Dom knihy na Novom Arbate. Mám tam vyhliadnutú knihu pre prípad, že sa mi zvýšia peniaze. Okrem toho chcem ešte kúpiť domov fľašu vodky.
Mrzí ma, že som zaváhal v Kremli a nekúpil knihy o základných pamätihodnostiach Moskvy pre moju kolegyňu-ruštinárku, ktorá ešte v Moskve nebola, a pre kolegyňu zo základnej školy, ktorá učí ruštinu moje dve dcéry a mladšej je aj triedna, ktorá v Moskve síce bola, ale pred takmer štvrťstoročím, keď som tu bol prvýkrát, a odvtedy sa Moskva zmenila na nepoznanie. (Osud to zariadil tak zaujímavo, že je to moja spolužiačka z vysokej školy, pričom ani jeden z nás nie je z Lipian. Ja učím jej deti, ona moje.)Potom som už nikde také knihy nevidel. Idem platiť a zrazu sa náhodou obzerám a vidím podobné, aj keď o málinko drahšie. Rýchlo sa rozhodujem, že vodku máme aj doma, kúpim im radšej knihy ako darček. Aj tak ale neviem, či mi na ne vyjde, a keďže je už dosť neskoro večer, peniaze už nezmením. Suma presahuje moju hotovosť, ale veď predsa máme študentský preukaz, na ktorý je zľava. Prosím predavačku pri pokladni, aby mi prepočítala, koľko budú stáť knihy po odpočítaní zľavy. Mám posledných 624 rubľov. Predavačka mi oznamuje sumu – 623 rubľov. Vysvetľujem jej môj úsmev na tvári – som rád, že mi na knihy vyjde. Zvýši sa mi jeden rubeľ (len na pamiatku, nič sa za neho kúpiť nedá) a na kartičke do metra 1 jazda. Dúfam, že sa dostanem do internátu a nič neočakávané sa nestane, lebo je to presne na chlp. Predavačka sa tiež usmeje a reaguje slovami: „Новыуложились!“

Rozlúčka
Z Domu knihy sa pešo (keďže to nie je ďaleko a zvýšila sa mi iba jedna jazda metrom) presúvam do srdca Moskvy – na Červené námestie. Hoci je neskoro večer, je plné ľudí, hlavne mládeže, ktorí sa fotia, zabávajú. Víta ma tu i krásne rozsvietený GUM, ktorý je už 120 rokov najväčším obchodným komplexom krajiny.
Lúčim sa s Moskvou v jej srdci, dúfajúc, že sa tu ešte niekedy ocitnem. No keby sa i môj sen nesplnil, som vďačný za to,čo bolo a ešte dlho vo mne bude. Veď nie každý má to šťastie, že tak môže urobiť už štvrtýkrát.
Lúčim sa i s krajinou, dúfajúc, že si udrží svoju jednotu, ekonomický rast a silu napriek geopolitickým hrám, ktoré sa dnes veľmi intenzívne okolo nej odohrávajú...
Drž sa, Rusko!

Mgr. Dušan Kazimír, PhD., učiteľ Gymnázia v Lipanoch

Mapa Slovenska

Navštevnosť stránky